Čakate revolucijo? Ne pride!

Petek, 27. december 2013

Zuzana Uličianska o predstavah 48. FBS

Čakáte revolúciu? Nepríde!

Festival v Maribore ponúkol šialené lokomotívy, sexi zajačikov aj komunistické vitríny.

Festival Borštnikovo Srečanje je najväčším a najstarším divadelným podujatím. Výsledky tejto súťažnej prehliadky očakáva tamojšia divadelná verejnosť s veľkým napätím. Udelené ocenenia majú dokonca aj istý vplyv na finančné ohodnotenie divadiel a umelcov. v Slovinsku. 48. ročník tohto národného festivalu sa konal 18.- 27. októbra 2013, divadelný teoretik Primož Jesenko ako selektor zaradil do hlavného program produkcie z piatich stálych divadiel a od jedného nezávislého producenta.
Ako Európske hlavné mesto kultúry sa síce v roku 2012 Maribor až tak nevyznamenal, divadelný festival však tomuto mestu svedčí. Jesenné parky či nábrežia Drávy lákajú v prestávkach medzi predstaveniami na romantickú prechádzku, tamojšie bábkové divadlo je krásne zreštaurované a domáce Národné divadlo ponúka viac ako len historickú sálu. Útulná kaviareň zostáva dlho do noci plná hostí diskutujúcich účastníkov, nielen kvôli stretnutiam sa však oplatilo si na tento festival zaskočiť..
"Tohtoročné festivalové produkcie sa líšia v estetike aj v miere ich angažovanosti. Niektoré sú sociálno-kritické, až na úrovni agitky, iné sú radostne dadaistické so sofistikovanou absurditou. Všetky majú spoločné vysokú úroveň réžie aj herectva," napísala do festivalového bulletinu umelecká riaditeľka festivalu Alja Predan, ktorá je od roku 2009 umeleckou lokomotívou tohto podujatia. Festival opäť ukázal, že sa slovinskí umelci neboja reagovať aj na súčasnú sociálnu či politickú situáciu v krajine.
Neviem posúdiť celkovú úroveň desaťdňového festivalu, showcase organizovaná pre zahraničných účastníkov však ponúkla viaceré špičkové inscenácie. Ak preskočím  produkciu 25671 režiséra Olivera Frljica, s ktorou sme sa zoznámili už na tohtoročnom festivale Divadelná Nitra, najväčším prekvapením boli pre mňa tri inscenácie, s ktorými prišlo na festival SNG Drama, teda ľubľanské národné divadlo. Na rozmanitosti divadelných štýlov aj tém bolo vidieť, že  toto divadla donedávna umelecky viedol nielen dramaturg, ale aj filozof a spisovateľ Vili Ravnjak.
Začnem priamo víťaznou produkciou festivalu. Bláznivá lokomotíva, hra Stanislava Ignacyho Witkiewicza, je radikálnou, absurdnou, vtipnou, hrôzostrašnou metaforou spoločnosti rútiacej sa vedome do záhuby. Jej režisér Jernej Lorenci, štyridsaťročný rodák z Mariboru,  získal v tomto roku aj cenu na 47. ročníku festivalu Bitef v Belehrade, a to za réžiu Búrky v Mestskom divadle v Ľubľane.
Na obnaženej scéne nás nechá virtuálne nastúpiť do vlaku, ktorý sa rozbehne šialenou rýchlosťou. Chod vlaku evokuje paralelné hranie na dvoch pianínach, ktoré sú vlastne jediným konkrétnym prvkom scény. Divák sa ocitne na akomsi pred či možno už aj post-apokalyptickom koncerte. Už len to, že dvaja hlavní predstavitelia zvládajú popri náročnom texte aj hodinu ešte aj hodinu a pol  hrať prakticky nepretržite na klavíri, je obdivuhodné. Spevácke výkony všetkých zúčastnených sú bonusom kusu, ktorý nedá divákom ani sa nadýchnuť.
Ako sa totiž rýchlo ukáže, rušňovodič aj jeho strojvodca sú celosvetovo hľadaní zločinci.  Rýchlostný rekord sa nepokúšajú dosiahnuť len z lásky k vláčikom, ale aj preto, že v stanici už na nich čakajú policajti. Hnať vlak smerom k hroziacemu vykoľajeniu je pre nich stále lepšou možnosťou, ako sa nechať sa potupne chytiť. Drahí spolucestujúci, máte smolu, tí, čo majú náš vlak v rukách, sú vlastne kriminálnici hazardujúci s osudom mnohých ďalších, ktorí sa vezú s nimi.
Nebolo by to však divadlo, keby v pozadí nezúril aj boj o krásne ženy a mužskú prestíž. Byť tým najväčším zlodejom je vlastne veľmi sexi, čo dokazuje aj správanie aj Minni, grófky z Barnhelmu, ktorá je jedna z tragikomických pasažierok vlaku odsúdeného na zánik. Svoju mieru vinu na tragédii majú však aj všetci ostatní – od sprievodcu, ktorý si chce robíť "len svoju robotu" až po manželky, ktoré sa verne starajú o svojich nie práve najpoctivejších manželov.
Spoločensky angažovanou je aj  ďalšia z inscenácií SNG Drama - Matka. Hra Bertolda Brechta je dramatizáciou  rovnomenného románu Maxima Gorkého, ktorý bol kedysi súčasťou aj nášho povinného čítania. Príbeh Pelageje Nilovny, ženy ktorá pod vplyvom svojho syna  Pavla Vlasova postupne prechádza od apatickej domácej panej k revolucionárke, nebol parodovaný, ako by sme prvoplánovo čakali. Pred nami sa naopak odvíja dojímavý  príbeh ženy, ktorá  postupne naberá silu bojovať za spravodlivosť hoci aj za cenu osobných strát. Jednotlivé scény sa odohrávajú akoby v múzeu revolučných tradícií, v pohyblivých vitrínach sú zavreté dobre známe relikty minulosti - červené zástavy, konšpiračné písacie stroje, mapy revolučných bojov.
Pre štyridsiatnika Sebastijana Horvata nepredstavuje táto inscenácia jeho prvé stretnutie s podobnými témami, už pred tromi rokmi uvideli na mariborskom festivale  jeho Manifestk K, performaciu inšpirovanú  komunistickým manifestom, v ktorej sa nebál divákov doslovne zmanipulovať a podliť na rôzne skupiny podľa príjmu, fyzických daností či rodu. Aj v tomto prípade ponúka až istý druh zážitkového divadla, pohrávajúc veľmi rafinovane aj s nostalgiou tamojších divákov za Juhosláviou a istotami, či s ich láskou k romantickým piesňam, keď slová komunistických pesničiek ponúka zabalené do sladkých songov. V jednej chvíli dostanú totiž diváci rozdáné letáčiky s textom piesne privolávajúcej na revolúciu. Divadlo spieva, všetci sa stávajú  komplicami inscenátorov, ktorí veľmi dobre cítili, že pod povrchom tejto navonok veľmi moderne pôsobiacej európskej krajiny bublá populistické volanie po zmene a sociálnej spravodlivosti. A nielen v Slovinsku.
Predstaviteľka Matky Nataša Barbara Gračner podľa očakávania získala festivalovú hlavnú hereckú cenu. Paradoxom je, že väčšinu času stojí na scéne takmer nepohnute, komunikuje minimom slov a "hranie" prenecháva svojim mužským kolegom, ktorí ju po jednom navštevujú a dodávajú vždy nové rozmery jej osobného vývoja. Ako mohli tvorcovia z niečoho podobného vykorčuľovať so cťou? "Čakáte na revolúciu? Choďte domov. Taká, ktorá by priniesla svet, po akom túžite, nepríde." Odkáže divákom v závere.
No a do tretice: opäť SNG Drama Ľubľana. Niečo také surreálne, ako je inscenácia Vianoce u Ivanovovcov, sa len tak ľahko nevidí. Bizarná feéria vznikla na báze hry ruského filozofa a psychológa Alexandra Ivanoviča Vvedenského. Hra zo začiatku minulého storočia  z dobrých dôvodov označovaná za nehrateľnú našla svoje scénické naplnenie v žánri ktorý by sa dal najlepšie prirovnať azda k muzikálovému hororu. Hneď prvá replika chlapca: Budú Vianoce? Budú, ale náhle ani nebudú a odrazu zomriem," naznačuje poetiku diela, v ktorom sa zdanlivá prítulnosť sexi zajačikov, či lákavosť vianočných ozdôb mieša so zvrhlosťou sveta dospelých stelesňovaným krutou vychovávateľkou.
V silnom festivalovom kontexte bola aj Miranda režiséra Oskarasa Korsunovasa z Mestského divadla z Vilňusu,  už len čerešničkou na torte. Z Prospera sa v nej stal otec žijúci so svojou mentálne hendikepovanou dcérou v ošumelom byte, ktorý má síce ďaleko od  exotiky, ale ostrovom osamotenia nesporne je. Režisér narábal s rekvizitami prirodzene pochádzajúcimi z reálneho prostredia až s invenciou bábkového či objektového divadla, naturalizmus premiešaval so silnými divadelnými metaforami.
Dramatizáciu Bulgagovovho Majstra a Margaréta z domáceho SNG Maribor v réžii Janusza Kicu som mohla vidieť už len na videu a lekcia Eugene Ionesca, ktorú prinieslo Lutkovo gledališče z Ľubľany bola  interpretačne pomerne nudnou, hoci estetizovanou, hodinou divadelného klišé. Z celkovej úrovne  tejto prehliadke som však nadobudla pocit, že ak si Slovensko niekedy zmýlia so Slovinskom, v divadelnom kontexte sa vlastne môžeme cítiť polichotení.
Zuzana Uličianska
(Cesta bola uskutočnená s finančným prispením Literárneho fondu.)